Ráno som nestihla vlak. Autobus nešiel. Ide v rovnakom čase ako vlak. Most bol uzavretý pre autá, tak prejdem na druhú stranu a stopujem. Slnko sa objavuje. Aká krása. Prichádza pomaly jar a snežienky už trošku k životu sa kde tu derú. Vo Francúzsku pri stopovaní nikdy nie viac ako 5 minút čakám. Tu sa každý vezie sám a tvári sa že nevidí. Ak vidí ukazuje akési smiešne pohyby že odbočuje aj keď vidím (je to do očí bijúce) že ide priamo. Až starší pán po viac ako polhodine stopovania ma berie smerom kam potrebujem. Čudný sú ľudia na Slovensku… hovorí. Pracuje v Nemecku a nevšimol si že by tam dlhšie ako 5-10 minút ľudia stopovali. ,,Viete na Slovensku sú ľudia uzavretý do seba a myslia len na seba a keď sa im pokazí auto čudujú sa že nikto nezastaví. Veď sú tak isto zahľadený do seba.“ Tí, ktorí sme aspoň rok-dva-tri či viac žili v iných krajinách vidia, že byť človekom patrí k nášmu základu európskej civilizácie. No asi to Slovensku ešte potrvá… a nielen politikom ale aj bežným ľuďom. Prechádzame po ceste a tá sa láme, asfalt je uvoľnený a niekedy sú také diery, že musíme ísť 30 km rýchlosťou, aby sme koleso neodtrhli. Milióny a miliardy na diaľnice a cesty od mesta k mestu nechávajú v katastrofálnom stave. Kde tu svetla výnimka: pár km nový asfalt a potom tankodrom. A popri ňom kde tu nový malý domček či poschodový dom. Deti však nevidieť len pár psov a dve auta na záhrade. Hm…hodnoty sa menia. Človek ostáva. Zaostáva.
O čo viac ma zaráža kaštieľ, kúria, hrad, historická umelecká budova ako chátra, či ako sa strecha prepadáva na tej či onej budove. A počas 35 km cesty ich je viac ako 20. Smútok ma preniká. Slovensko sa devastuje, Slovensko vymiera. (Len supermarkety a automobilky sa húfom stávajú???) Nemá kto autá montovať. Ak sa rodí menej a menej detí a schopný a talentovaný odchádzajú do zahraničia bez pomoci zvonku si nepomôžeme. A budúcnosť bude ešte náročnejšia. Pár dní dozadu spomienka na 25. február 48, keď sa naše stalo všetkých a vlastne nikoho. A teraz to je vidieť aj dôsledkami. Ako to vyzeralo v roku 1917/1918 či trochu neskôr. Poctivá práca, zodpovednosť. Pomoc a ľudskosť. Pri návšteve nášho suseda Jozefa, pri jeho 100. narodeninách sme hovorili aj o téme kam sa uberá táto spoločnosť. ,,Vieš bola tu totalita, bola tu i vojna. Teraz to už nie je, ale ľudskosť sa oveľa rýchlejšie vytráca, ba priam raketovou rýchlosťou. No veru svet a spoločnosť nekráča dobrým smerom. Buď precitneme a zmeníme svoje životné postoje ale bude tvrdý náraz.“ Rozumiem tomu po dnešnej skúsenosti akosi lepšie. Nádej, že sú výnimky je ako lastovička, ktorá leto ešte nerobí. A keď sa nájde je veľkým prekvapením.
Celá debata | RSS tejto debaty